ON podvádzal a ONA milovala. ON odchádzal a ONA ostala. ON mal úsmev na perách a ONA oči plné sĺz. ON vravel, že nikdy viac a ONA ešte raz. ON prichádzal a ONA nečakala. ON písal a ONA nečítala. ON prestal podvádzať a ONA milovať....A inak ako sa máš? Jeho najčastejšia otázka...po tom všetkom....Nezdá sa mu to dosť odvážne? Alebo ju tak málo celé tie roky poznal?..vždy si stála za všetkým čo povedala...a myslela to vážne aj keď odchádzal...“ odídeš a nikdy sa o mne nič nedozvieš. Nebudeš vedieť prečo plačem, prečo sa smejem, prečo som smutná, prečo šťastná ani ako sa mám.. lebo nechcem aby si to vedel“. To bola jej posledná veta a on sa vtedy rozplakal. Ale prečo? Chcel ju dávno vymazať zo života, tak mu to umožnila a teraz chce oživiť niečo čo v nej zomrelo? On zomrel..dávno...pochovala a oplakala ho už dávno..Dávno prestala dúfať, žiť v beznádeji a zúfalstve. Dávno prestala počúvať ich pesničky, rátať dni koľko ho nevidela. Už si nepredstavuje čo povie keď ho stretne, čo by robila keby si sa chcel vrátiť, neplače keď si pozerá spoločné fotky, nezaujíma ju či si na ňu niekedy spomenie... Bledne už aj jeho tvár, jeho smiech, spomienky...
Boli spolu. Ľúbili sa. Nevedeli sa nadýchnuť jeden bez druhého. Všetky myšlienky, slová mali rovnaké. No on to pokazil. Chcel viac. Ale sám. A tajne pritom dúfal, že si to nevšimne. Aj bez slov to pochopila. Miloval jej veselú povahu. Veď veselý ľudia neplačú....myslel si. Nikto im neverí, že plačú. No maska dobre ukrývala bolesť a žiaľ. Maska zakryje to, čo ostatní vidieť nemajú. Dala mu svoje šťastie..... všetko. Chránil ju. Bol jej ochrancom. Bol polovicou jej srdca a celý život.
.
Už sa nechce k tomu vracať, nie po tom čo zabudla. Už ho neľúbi, nesmúti, neplače, netrápi sa......a predsa..koľko to bolo? Ako dlho? Rok? 365 dní utrpenia, 52 týždňov absolútneho smútku,12 mesiacov zúfalstva. Srdce už nebolí, necíti, nebije, výčitky sa stratili, otázky sú premlčané. Spálila mosty.
Dávno vedela že necíti to čo kedysi. Prestal ľúbiť a ona to pochopila. On ju opúšťal a ona si uvedomovala o čo prichádza. Jej zostali bezsenné noci a jemu? Nebojoval, nepýtal, či to zvládne, nezaujímalo ho to! On si išiel ďalej a ju tu nechal. Samú na všetko. Chcel všetko nové, nepoznané a nevedel, že tým stráca všetko čo vybudoval. Dlho skladala ružové okuliare, kým sa ukázala pravda, ktorá tak veľmi bolela. Rozum to vedel dávno, ale srdce dlho márne dúfalo...
Naučil ju ľúbiť. Šli vedľa seba a on bol rýchlejší. Chcela ho späť. Snažila sa držať krok, ale nedalo sa. Bola príliš pomalá. Tak ju sotil a zhodil. A ona sa v tej chvíli zrútila na zem. S obrovským rachotom. Ostala ležať v prachu a v slzách prosila o pomoc. Ale bol už príliš ďaleko. Ostala tu sama. Nevediac, čo a ako ďalej. Ani jej nepomohol vstať. No ona vstala sama a pomoc už nechcela. Vstala a šla ďalej. Aj keď mala úsmev na perách, mala obrovský smútok na srdci. Prišla o lásku. O šťastie. O zmysel života. Ostali len prázdne ruky a sklamanie v očiach. V tom hrobovom tichu prázdna kričala o pomoc, ale on už nepočul....zradil všetko po čom celý život túžila...všetko čo kedy milovala...Nevie čo povedať. Vždy toho bolo veľa, čo hovorila. A zdá sa, že sa jej minuli už všetky slová. Hlava by chcela, ruka by mohla. No srdce nevládze.
Ešte si pamätá jeho slová „kedykoľvek budeš niečo potrebovať vždy ti pomôžem, vždy budem dávať z diaľky na teba pozor..“ Necítila vtedy nič..tie slová len zraňovali, ničili a zabíjali. Snažila sa ich vymazať skôr ako ich vyslovil, ale cez slzy už nevnímala, nepočula, necítila... bola niekde odkiaľ sa chcela vrátiť a zistiť, že je to sen..a zrazu sa prebudila....realita. Nechcela dokonalé šťastie, ani nekonečný smiech iba pokoj na duši a človeka, ktorý ju naučil tak nekonečne ľúbiť. Ale ten práve zomrel...
Za ten rok sa ani minútu nevyspala, nevypovedané slová sa jej lámali v uplakanom hlase, ale on to nechcel vidieť. Žil už svoj príbeh. Toľkokrát pozerala na mobil..nič..žiadna sms, zmeškaný hovor, stanica nedostupná....pozerala na prsteň, ktorý nemá začiatok ani koniec a rozmýšľala kedy príde deň a ona ho zahodí so slovami „je to za mnou...“.
Vedela, že to príde... že každý pôjde vlastnou cestou. Bála sa a nebála. Bála sa toho, čo bude potom... bez neho. Bála sa, že nezabudne. Bála sa, že nezabudne ani on. Ale nebojí sa sklamania, pretože vie, že stálo za to. Nebála sa sĺz, pretože väčšinou plačeme za tým najlepším, čo z našich životov odchádza. Desí sa toho, že môžu zabudnúť jeden na druhého, ale nikdy nezabudnú na to, aké to bolo. Nedá sa vrátiť späť to, čo sa už stalo. To je ten najhorší pocit. Bezradnosť. Musieť sa po celý život dívať na to, čo spôsobil. Na to, že si to zavinil sám. A už nič z toho nikdy nemôže vrátiť späť.
Stalo sa to tak rýchlo. Urobila by pre neho všetko, čo by mohla a on si to nevážil. A teraz už nedokáže a nechce. Má celé telo polámané. Ruky, nohy. Už nikdy nebude za nim plakať. Bude plakať namiesto nej. Ona sa bude už len smiať. Hovoril, že nikdy ju nesmie priviesť k slzám. Predsa urobil opak. Vedel ako miluje dážd a nevidel ako jej v duši prší...Kvapky padali jedna za druhou. Snažili sa vyrovnať všetky tie jazvy na duši. Ale už sú príliš hlboké. Už nemusí prosiť. Už nebude viac ubližovať.
Vie, čas zahojí všetky rany, ale jazva ostane navždy. Tak, ako navždy bude vďačná za každú sekundu, ktorú bola šťastná, tak vždy si spomenie na ten koniec, kedy sa zo slova „Milujem“ stalo „Ľutujem“
Museli ísť od seba, museli začať obaja odznova. Každý za seba. Každý sám. Vie už ako ďalej. Škoda len, že ho tak strašne ľúbila...Ubehli dni, týždne, mesiace. Leto vystriedala jeseň. Po jeseni prišla zima. Po zime prichádza jar. Vie čo mala, pre čo žila a umierala. Čo stratila. O čo človek prišiel, lebo o to zrejme prísť musel. Niečo odišlo, aby iné prišlo. Lepšie.... Dokonalejšie.
Zavrela oči, otvorila dlaň a prsteň zahodila.....
Komentáre